Obyčajný rozhovor

Dnes sa mi stala zaujímavá vec. Vo vlaku som sa zarozprávala so starším pánom. Rozprávali sme sa o úplne bežných veciach. O tom, že si kúpil nový žuvací tabak. O jeho mačke. O deťoch. A o tom že bol rezbár. Chcel by zreštaurovať rozkladaciu posteľ a baví ho rámovanie obrazov. Zaujímavý muž. Každopádne, na konci rozhovoru bolo pre mňa najzaujímavejšie, že sa rozplakal. Bol dojatý. Poďakoval mi, že ho už nikto dlho tak dobre nevypočul.

Keď som vystúpila z vlaku, rozmýšľala som nad tým. Aj mňa to dojalo. Bolo to krásne a smutné zároveň. Krásne pretože obyčajný rozhovor dokáže zázraky a smutné pretože sa to zjavne deje tak žalostne málo.

Myslím, že to je tým, že sa stále až príliš zaoberáme samy sebou. Že máme v hlave šrotovač, ktorý sa nevie zastaviť a v okamihu keď nám druhý človek niečo hovorí, hneď nám naskakujú vlastné myšlienky, o tom, čo si myslíme o tom, čo hovorí, čo mu na to odpovieme a podobne. Jasné, že keď sa už v priebehu toho, čo hovorí on nám zamýšľame nad tým, čo odpovieme, tak ho poriadne nepočúvame… Je to kvôli tomu, že myslíme zase en na seba, čo povedať, aby sme pred druhým vyzerali múdro či silno, aby sme sa obhájili alebo vysvetlili svoje názory.

Niekedy sa to však podarí. Sme spokojný, šťastný, nič nás netrápi a máme nadbytok na to počúvať druhého. Otvoríme sa mu naplno a venujeme mu to najcennejšie , čo máme  – našu pozornosť. Plnú, nehranú a autentickú. A ten druhý to vycíti a je to tak pekné a smutné zároveň až sa z toho dá rozplakať…

Kedy ste naposledy niekoho poriadne počúvali, ale tak skutočne, s plnou pozornosťou len na neho a na to, čo vám rozpráva? Kedy niekto počúval vás?

Tak nabudúce to skúste. Je to lepšie ako akákoľvek terapia.

Rate this post